Omamná vôňa, ktorá mi prechádzala až do hrdla, cítil som ju na jazyku a miesila sa s horúcou vášňou, ktorá mi zatmela mozog. Prechádzal som rukami po tých bledých stehnách, vykreslených panenským začervenaním, po hriešne úzkom páse, plných, a predsa dievčenských prsiach, až som prstami zablúdil ku krvavo červeným perám, na ktoré bol ráno nanesený až príliš tmavý, vyzývavý rúž. Prešiel som po tých rozochvelých kvetoch, zastonala, vypla hruď a odhalila labutí krk. Pocítil som túžbu, silnú, zalapal som po dychu. Sotva som sa ovládol, no dievča si vo vlnách vzrušenia neuvedomilo moje váhanie, rozťahovalo nohy, volalo ma očami, obklopenými tmavými riasami, pootvorenými očami, toľká chtivosť.
Nadýchol som sa, svojími pavúčimi rukami som schmatol tie podmanivé, bledé nôžky a prisunul som sa. Chcel som ju a ona chcela mňa, moj chtíč chcel vybuchnúť a zmiesiť sa s jej. To som si myslel...
Odrazu vykríkla, z jej pier zaznelo krátke „Nie!“ a spojila nohy dokopy, odláčajúc ma slabou rukou preč. Nechápal som, bez slova som na ňu hľadel, ruky sa mi triasli. Odrazu, odrazu bola hanblivá, rukami si skrývala prsia, tie svoje vnádné krivky a do očí sa jej tlačili slzy. Nepýtal som sa „Prečo?“, bolo to zbytočné. Posadla ma zlosť, zaťal som zuby, zohol som sa pre jej bielu halenku a oblúkol som ju po nej hodil. Ucukla, posmrkla a ja som mal chuť ju vyfackovať, ticho som zavrčal, nech vypadne. Počula ma, no stále sedela a ja som len prehĺtal horkú chuť na jazyku.
-„Nehovorila si mi, že si už dospelá?!“ zvreskol som na ňu, možno trochu silnejšie, než som mal v úmysle. „Vypadni.“
Konečne sa zobrala, obliekla sa a zmizla. Vďakabohu. Prešiel som si rukou do svojich havraních vlasov, upravil som si ich za uši, no ony i tak laškovne padli dopredu. Nedbal som na to, sám som pozbieral svoje veci zo zeme, navliekol som si čierne nohavice, ktoré snáď poznali aj moje staré ja a bielu košeľu, smiešne bielu, vypral som si ju dnes kvoli nej, toľké sklamanie. Splývala s mojou bielou, alabastrovou pokožkou, miestami až sivou, ako koža mŕtveho. Pousmial som sa nad tou myšlienkou...i keď vôbec nebola smiešna.
Výkĺzol som z izby, i tak nebola moja. Zaplatil som za ňu na túto noc, ďalšia mizerná strata. Zišiel som schodmi, ticho bolo na chodbách, rušené len vravou s neďalekého baru, tam som však nemieril. Alkohol zo zásady nepijem.
Vyšiel som von, bolo popršané, zo strieborných odpadkových košov kvapkala voda, a na jednej z nich sedela vrana. Čierny vták, nič viac a predsa ma jej prítomnosť rozrušila. Pozerala na mňa tými malými očami, čiernymi gorálikmi a slabo naklonila hlavu. Zdvihol som kamienok zo zeme a ohnal som sa po nej, zakrákala, odletela.
Odfrkol som si, prekliaty vták. Vybral som sa ulicou, cestou som sa trocha hrbil a pohľad som mal zklonený, nechcel som vidieť ľudí, ruky vo vreckách a až prekvapivo rýchly krok, čierna lasička, ktorá sa vlnila medzi davom, až sa stratila v jednej bočnej uličke.

Bol som rád, že som od nich preč. Znovu som pocítil hlad, zatočila sa mi hlava a chvíľu som ten pocit zaháňal preč, opretý o stenu. Až potom som mohol pokračovať, preplietal som nohu pred nohu, išlo to ťažko. Tieto návaly prichádzali vždy tak náhle, bez varovania, neznášal som to, tak ako mnoho vecí súvisiacich s mojou osobou. Chcel som byť už tam, pri tebe, potreboval som utešiť a objať. Aké vtipné, nie? Taký netvor ako ja, a potrebuje objať. Ale úprimne som sa na teba tešil, veď si vravel, že tam budeš celý deň, tým svojim znudeným, hlbokým hlasom: „Dnes nemám nič v pláne...“zazýval si, ryšavé kučery ti obmívali tvár a tvoje zelené oči na mňa hádzali tichú výčitku, keď som odchádzal. A hovorili ešte niečo, čo som nevedel rozlíšiť, ja, čo som ťa mal kompletne preštudovaného, no vtedy som bol neistý. Tá moja ľahkovážna povaha, hodil som to za hlavu....

Teraz tu stojím. Prešiel som hodný kus, blúdil som mestom, vstúpil do jeho spodných sfér, tam, kde stál v čiernom kútiku náš príbytok, „nora“, „brloh“, tak si mu hovoril. Niečo sa mi nezdá, vstúpim dnu, privítaný vŕzganím starých dverí, ako obyčajne. Porozhliadnem sa, zastanem, stuhnem na mieste. Nie si tu. Nie. Tvoje veci sú preč, naše veci sú preč, len starý matrac a pár harabúrd svedčí o tom, že tu snáď niekto mohol žiť. Ani známka, nič, žiaden list, nie si tu. Cítim tvoju vôňu, keď si sadám na matrac, zdá sa mi teplý – ale to si iba nahováram. V hrdle mi vyschlo, obraciam sa k stolíku, no nič nenachádzam, žiaden zdrap papiera, na ktorom by bolo napísané „Odišiel som.“, i keď to i bez neho dobre viem.

Uložím si svoju tvár do dlaní, prejdem si nimi po vlasoch a znovu hladím do prázdna miestnosti. Strávili sme tu...dlhý čas. Ty a ja, niekedy sme len tak sedeli a neprehovorili pol slova, jeden z nás sa postavil a odišiel na lov. Niekedy sme svoje obete doviedli sem, domov, hrali sme sa s nimi, mučili ich, kým sme im v slastnom opojení zobrali ich krehký, motýlí život. Spoločne sme sa milovali, iba občas, ale predsa som ti vždy dával svoje telo, vtedy si bol taký jemný, nežný, hladil si ma po hrudi a bozkával na ústa, hral si sa so mnou a ja som bol rád tvojou hračkou. Asi si ma nemiloval....a bytosť akou som ja to ani netrápilo.
Nahováranie.
Opriem sa o stenu, hladím do stropu, minúty plynú, čas je nezastaviteľný, ale mne je to jedno. Všetko mi je jedno. Ľahostajný – taký som bol, taký aj ostanem.
Zdvihnem sa, prejdem k stolíku a otvorím jednu zásuvku. Je to tam, vytiahnem ju, krásna, lesklá britva. Pamätáš sa, ako som ti ňou holil briadku? Ty si zarastal, ja nie, moje telo bolo príliš mladé, večne mladé, ty si bol už muž. Robil som to opatrne, aby som ťa neporezal, nenarušil tu tvoju bledú pokožku, i keď som vedel, že by ti to neublížilo.
Poťažkám ju v ruke a znovu sa opriem. Hladím na ňu, nakláňam ju, až zbadám svoj odraz. Bledá tvár, čierne vlasy a čierne oči. Ako tá vrana...Nakloním ju ešte trošku, maličko, aby som uvidel bledé hrdlo, nedotknuté, ktovie prečo to robím. Zasiahne ma ďalšia vlna hladu, cítim, ako mi zviera vnútro, chytám sa za hlavu, otváram ústa a syčím ako netvor.
Postavím sa a vybehnem von, znovu prší, no ja bežím, nohy sa mi mihajú a bielu košelu mi čoskoro zmáča voda, steká mi do očí, ktoré v tme tak dobre vidia. Bežím, akoby ma prenasledovali, voda strieka na všetky strany, ako zťažka dopadám do kaluží. Čepel britvy sa tak krásne leskne, akoby to bola vzácna vec.
Vybieham von, cez tmavé uličky, medzi ľudí. Nie je ich tu mnoho, ale je to ulica podnikov, stále dosť, stále dosť...Bežím medzi nimi, niektorí uskakujú, tí, čo nestihnú, dostávajú zásah britvou, ich krv sa rynie z melkých rán, vykrikujú, desia sa. Pach krvi sa miesi s vôňou dažďa, vzrušuje ma to, tvár sa mi rozťahuje do úšklabkov, tesáky mi trčia spod pier. A znovu miznem v temnej uličke bez osvetlenia, nepozorovaný, obklopený starými krabicami a odpadkovými košmi, biela pokrútená karikatúra človeka s krvavou košelou.
Cítim ho, spí medzi krabicami. Odsuniem ich a do nosa mi udrie ťažký pach alkoholu, závan už dlho nemytého, ľudského tela. Nedbám na to, chvíľu ho pozorujem. Ľudská troska, vyvrheľ, spí, v ruke drží prázdnu flašku, akoby tá mala nejakú hodnotu. Pristúpim k nemu, otočím ho, zľahka, nechcem ho zobudiť. Len mu pomôcť od toho trápenia. Nadvihnem jeho ťažké telo, vyhrniem starý rolák, čo má na sebe, odhaľujúc tmavé, už trocha vráskavé hrdlo. Skláňam sa k nemu, chcem to, celé moje telo sa chveje v očakávaní. Držím ho nežne, ako milenca, zabáram mu zuby do pokožky. Budí sa, niečo mrmle, potom kričí. Buší mi päsťou do chrbta. Všetko márne. Zabáram sa hlbšie, trhám mäso, prisávam sa a pijem.
Jeho krv je hustá, mútna, chutí po alkohole...i tak je lahodná ako krv nevinnej panny. Slastne privieram oči, obeť sa prestáva brániť a jej ruky ochabnuto padajú pozdĺž tela. Položím ho, opatrne, ako by som mal k tomu starcovi nejakú úctu. Krv mi steká po brade, po krku, zmáča mi golier, nechutné.
Dvihnem hlavu, dážď ju zo mňa zmije, chladný, užasný dážď. Uvidím to – schody, na boku budovy, vedúce až hore, vlniace sa, staré a hrdzavé. Vyleziem na ne, vystúpim nimi, konštrukcia sa triasie a škrípe, trhá mi to uši.
Som na streche, zdola počujem zvuky ulice, kráčam po mokrom plechu, chvíľu sa zastavím, až napokon vystúpim na múrik na kraji. Pozerám sa dole, ľudia su takí malí, zbadajú ma, dvíhaju ruky, ukazujú prstami, šepkajú si, ja ich počujem, vidím ich tváre, i keď sú ďaleko.
V niektorých sa zračia obavy, strach, iné sa mi vysmievajú, ich oči kričia „Skoč! Skoč!“, trasú sa nedočkavosťou, ja ich počujem.
Zatváram oči, otváram svoje náručie, kostnaté krídla, rozťahujem dlaňe. Nadýchnem sa, usmejem sa, dážd mi pokropí tvár. Otváram oči a skáčem so slastnou myšlienkou...

Mŕtve vrany....nelietajú.

                                                                                                                                                                                             ~by Tina